Čo trápi môj rodný kraj

         Na mape sveta, na maličkom ohraničenom kúštičku, vyhľadám bodku. Tu bývam. Koľko krásy je ukrytej v tejto bodke. Hory, lúky, polia. Koľko potôčikov. Jeden tečie popri záhrade mojich starých rodičov. Európa – Slovensko – Kysuce - rodný kraj. Krásne doliny, pohoria, múdri ľudia.

         „Všade sa oralo, bránilo, kopalo, sialo, sadilo. Všade bolo plno ľudí robotných, usilovných, náhliacich sa. Celý chotár ako veľké mravenisko. Každý mal svoje miesto.“ Takto často spomína na ľudí i na prírodu  v minulosti môj starý otec.“ Dnes to už nie je ani pravda“ - dokončí svoje spomienky a jeho upracované ruky sa zovrú v päsť. Rozmýšľam o tom, čo hovoril. Dnes to už nie je pravda.

         Ľudstvo začalo ovplyvňovať prírodu od svojho vzniku. S postupujúcou civilizáciou začali ľudia lesné porasty klčovať, vypaľovať, ničiť prírodu. Násilne zasahovali a ešte i zasahujú do náručia matky Zeme.

         Už počas môjho krátkeho života vidím rôzne zmeny, ktoré sa u nás udiali. Kedysi úrodné polia, kde prebývali hlávky kapusty i druhý chlieb Kysučanov – zemiaky, dnes zívajú prázdnotou. Sú ako výkričník, zničený svet. Trávy, ako zomierajúci človek, vystierajú ruky a nemo prosia o pomoc. Sú ako siroty žijúcich rodičov. Kedysi tie polia patrili súkromníkom – obyvateľom našich obcí. Režim  im ich odňal. Zdevastoval. Zničil. Pochoval. Nepomohol ani plač, ani nemé prosby, ani výkriky. Pred necelou desiatkou rokov sa pôda vrátila majiteľom. Ona vlastne chcela. Dnes však gazdu nemá. Nie však všetka. Cez týždeň vidím zhrbené ženy s výšivkami na tvári, v sobotu i mužov merať kroky do polí. Pomaly sa trápia, aby zo zeme dostali to, čo ona veľmi nerada vydá. Poklady. Obživu. Cesta do polí vedie okolo SNACK – BARu. Počuť hlasitú hudbu, výkriky, rinčanie skla. To sa zabáva mlaď našej dediny. Školské deti upravujú okolie svojej školy i potoka. Zadarmo. Mládež sa zabáva. Za hudbu platí. Pomôcť doma, dedine, kraju – načo. Nezaujíma sa o problémy starých, dediny. Veľakrát i svoje hádže cez hlavu. Však akosi bolo – akosi bude.

         Trpia týmto neduhom mladí ľudia z iných bodiek Európy? Chceme sa im podobať, alebo dokonca sa už podobáme?

         Veľa otázok bez odpovedí. Charakter človeka doba nemení. Aspoň si myslím, že by nemala. Alebo sa mýlim?